Sladký taliansky život

Eva sa vyberie s kamarátkami na dlho očakávanú dovolenku do Talianska. Jej snom je užiť si more a slnko, oddýchnuť si od reálneho života a načerpať nové sily. Všetko sa však zmení už počas prvej noci. Náhodne natrafí na muža, ktorý jej vyrazí dych, a Eva nedokáže uveriť tomu, že by mohol byť skutočný. „Poznám tohto chlapa necelých pätnásť minút a už teraz je mi jasné, že toto bude láska ako hrom alebo otrasne zlomené srdce,“ pomyslela si, keď ho spoznala. A vôbec nebola ďaleko od pravdy... Ukážka: Ako rýchlo vzniká zamilovanosť? V tínedžerskom veku asi tak pár hodín. V dospelosti pár mesiacov. S výnimkou mňa. Každý ma pozná ako realistickú a skeptickú osobu, pri chlapoch mám nadhľad a v živote tiež. Rokmi som si vybudovala povahu, ktorú len tak niečo nerozhádže, usmievam sa menej ako viac a snažím sa udržiavať si vnútorný pokoj. Väčšinou sa na ľudí nehnevám, ale tiež si nebudujem blízke vzťahy. Príliš mi ublížili a už o to nemám záujem. Slobodný život sa mi nezdá taký smutný, ako by sa zadaným mohlo zdať, určite som šťastnejšia ako niektoré ženy, ktoré síce majú chlapa, ale ten chlap stojí za nič. Podnikám a som sama sebe pánom, takže ak sa mi práve nechce pracovať, nemusím. No nebolo to tak vždy. Zo začiatku som naozaj tvrdo makala. Potom však prídem na dovolenku a doslova vrazím do chlapa, ktorý mi celý môj vnútorný pokoj zruinoval v rámci jednej noci. Ale je to krásny pocit. Slnko mi svieti priamo do tváre, čo by ma za normálnych okolností asi naštvalo, teraz však vstávam s úsmevom od ucha k uchu. V bruchu cítim roj motýľov, v srdci explóziu citov. Toto síce nie som ja, ale chcela by som byť. Neviem, či je to pobláznenie, zaľúbenosť alebo čo to vlastne je, ale jedno viem určite. Nechcem, aby sa tento pocit niekedy skončil. Už som aj zabudla, aké to je úžasné s niekým prerozprávať hodiny o všetkom a o ničom. Aké to je úžasné, keď si rozumieme, keď sa smejeme a keď v nás letmé dotyky vyvolávajú mravčenie. „Dobré ránko, stratená,“ vychádza z kúpeľne Karla oblečená už do plážových šiat, pod ktorými sa jej rysujú plavky. „Kedy si prišla? Najprv sme ťa čakali, ale keď si nám napísala, aby sme išli spať, tak sme to vzdali.“ „Ahoj,“ zívnem a v posteli sa pretiahnem. „Ja neviem, okolo štvrtej?“ „Tak to ste pekne potiahli,“ usmeje sa na mňa prajne. „Aký je?“ začne vyzvedať, ale hneď ma rukou zastaví: „Alebo nič nehovor, porozprávaš nám to pri raňajkách. Už nás čakajú.“ Vstanem z postele, ako vo sne sa vydám smerom na terasu. Je zaliata ranným slnkom, našťastie však na stôl nesvieti priamo, takže máme počas celého dňa možnosť si tam posedieť. Na stole sú pripravené studené misy so šunkami a syrmi všetkých možných tvarov a farieb, čerstvé pečivo rozvoniava a dokonale sa hodí k vôni pred chvíľou zomletej kávy. Tento luxus je určite Agátino dielo, pri jej troch deťoch to ani inak nejde. Pri stole už sedia všetky tri, doružova vyspaté s dobrou náladou. „Ale vitaj,“ žmurkne na mňa Lea. „Len sa pekne posaď, daj si kávičku a počúvame.“ „Ďakujem, kedy ste stihli pripraviť raňajky all inclusive?“ zvedavo sa spýtam, pretože je ešte len niečo po deviatej a nakúpené sme nemali vôbec nič. „Od siedmej som hore a obchod je hneď vo vedľajšej ulici, to je nič,“ mávne Agáta rukou. „Som zvyknutá. Radšej nám povedz, čo všetko sa v noci dialo, lebo ja už žijem romantikou len prostredníctvom iných,“ nabáda ma, kým si odhryzne z čerstvého croissantu. „Je taký úžasný, ako vyzerá?“ pýta sa Lea s plnými ústami. „Spali ste spolu?“ ide rovno na vec Agáta. „Sto rokov som ju nevidela takto sa usmievať, však?“ podotkne Karla a pozerá sa pri tom na ne, nie na mňa. „No dobre,“ snažím sa ich utíšiť, pretože vo svojich otázkach pokračujú a prekrikujú jedna druhú. Odpijem si z čiernej kávy a začnem rozprávanie: „Je presne taký úžasný, ako vyzerá. Možno ešte úžasnejší. Nespali sme spolu,“ upokojím ich vášne. „Ach, škoda,“ vzdychne Agáta, čo ma donúti rozosmiať sa. „Si smutná, Agátka?“ smeje sa Lea. „Troška, chcela som počuť nejaké pikošky z cudzieho života,“ priznáva. „Ale Eva sa asi rozhodla nás naťahovať,“ pokarhá ma. Chytím do ruky pečivo a kým si ho natieram maslom, začínam rozprávať. „Išli sme najprv na pláž, asi sa len tak oťukať. Volá sa Belo, nesmejte sa,“ okamžite ich upozorním. „Je Slovák, má pred štyridsiatkou, ítečkár na voľnej nohe, na dovolenke je tu s bratom a jeho rodinou. A so psom,“ uvádzam všetky podstatné informácie, trocha ako na pohovore. „Koho je ten pes?“ pozrie na mňa Agáta. „Toto ťa fakt zaujíma?“ čuduje sa Lea a nie je jediná. Všetky sme pri tejto otázke na chvíľu prerušili raňajky. „No a čo, Eva má na psov predsa alergiu,“ vysvetľuje svoje úvahy. „Pes je bratov, aj deti, keby ťa náhodou zaujímalo aj to,“ uvediem veci na správnu mieru. „Dobre,“ spokojne prikývne. „Čo bolo ďalej?“ „Poznáš to dokonalé prvé rande?“ Všetky tri na mňa pozerajú s otvorenými ústami, akoby som im vysvetľovala jadrovú fyziku. Vtedy si uvedomím, že moje kamarátky zažili prvé rande pred sto rokmi a ťažko si tie pocity budú pamätať. „No dobre, tak inak. Bolo to ako dokonalé prvé rande. Aj keď ktovie, či to bolo rande,“ zamyslím sa a zapálim si pri tom cigaretu, potrebujem sa posilniť kofeínom a nikotínom. „Ale teda,“ pokračujem, „boli sme na pláži, rozprávali sme sa a popíjali. Je fakt vtipný, bude sa vám páčiť.“ Lea sa vtom uškrnie. „Spoznáme ho?“ Presne viem, kam tým smeruje, ale odpoveď nepoznám. „Môžem len dúfať,“ povzdychnem a vyfúknem dym. „Z pláže sme išli na zmrzlinu, bol to jeho nápad, nie môj, ale nakoniec sa to ukázalo ako super nápad. Trocha sme sa prešli, celú noc sme sa rozprávali. O všetkom a o ničom. O živote, o robote, chápete. Nevymenili sme si ani čísla, povedal, že si ma nájde.“ Keď to vyslovil, vyvolalo to vo mne množstvo otázok a okamžitú nedôveru, ale nezostáva mi nič iné, ako dôverovať jeho slovám. „Evi, ty si sa zaľúbila,“ povie Karla nahlas to, čo si aj tak všetky myslia. Nemá zmysel nič tajiť. „Asi áno.“ Nastane ticho. Ak sme niečo od tejto dovolenky nečakali, tak to bolo to, že sa niektorá z nás zamiluje. Veď je to úplne šialené, nie? V našom veku, s našimi skúsenosťami? Začnem sa smiať. „Nie, nesrandujem, len mi je to strašne smiešne,“ vysvetľujem, pretože vidím, že sú zo mňa zmätené. „Asi mi naozaj už preskočilo. Ale cítila som, že medzi nami je niečo, čo neviem ani opísať. Iskry lietali tak, že by som ho najradšej okamžite zvalila na ležadlo a pomilovala. Ale celý čas som si hovorila, že toto je muž, ktorý mi v živote tak chýbal. Nepovedal ani jedno zlé slovo, nevyslovil nič, nad čím by som sa zamyslela alebo zapochybovala. Sama som z toho v šoku a musím znieť ako úplný blázon, viem.“ Agáta sa usmeje a chytí ma za ruku. „Neznieš ako blázon. Je od teba zvláštne počuť niečo podobné po jednej noci, ale vieš čo? Život je krátky! Nikdy nevieš, či práve on nebude láskou tvojho života. A zaslúžiš si mať takéto rozžiarené oči!“ Jej optimizmus ma nakazí, kamarátky jej príhovoru s úsmevom prikyvujú a ja sa prestávam cítiť ako šialenec. Neviem, čo sa so mnou deje, ale nejako to už dopadne, nie? Jeden z položených telefónov na stole sa rozsvieti, Karla ho chytí do ruky a zaujato číta. „Čo sa tak tváriš? Tajný ctiteľ?“ rypne si srdečne Lea. Priali by sme jej aj milión tajných ctiteľov. „Nie, Rado,“ odpovie stručne a čakáme, či nám o tom chce povedať viac. Rado je jej mladší brat, s ktorým má veľmi komplikovaný vzťah. Občas vychádzajú perfektne, občas sú však na bode mrazu, väčšinou podľa Radových nálad. Karla pozrie na mňa, nadýchne sa a vyzerá, akoby zbierala odvahu niečo mi povedať. „Chcú sa s kolegom za nami zastaviť na noc. Sú na služobnej ceste v Benátkach a domov pôjdu tadiaľto, prespali by tu v utorok, vadilo by vám to?“ Pýta sa to síce v množnom čísle, ale otázka patrí skôr mne. Asi pred dvoma rokmi som s jej bratom bola na zopár rande, vždy mi dával najavo svoju náklonnosť a aj napriek tomu, že je mladší, je to kus pekného chlapa a, úprimne, bola som osamelá. Karla od radosti síce neskákala, ale mala dosť svojich problémov a nechala nás na pokoji. Vyriešilo sa to napokon samo, pretože Rado našiel lásku inde a mne koniec-koncov aj odľahlo, pretože som pochopila, že môj vzťah k nemu je skôr súrodenecký ako milenecký. „Jasné, že nie, to je už za nami,“ mávnem rukou a povzbudivo sa usmejem. „A tebe to nevadí?“ „Asi nie, s Radom si teraz dosť voláme a podarilo sa nám naladiť sa na jednu vlnu. Ale za toho kolegu neručím, vôbec ho nepoznám.“ „Nevadí, jednu noc to tak či tak zvládneme,“ upokojí ju aj Agáta. „Vašim chlapom to vadiť nebude?“ položí podstatnú otázku Karla, táto je asi mierená pre zmenu na Leu. „O čom nevedia, to im nevadí,“ pragmaticky zhodnotí Lea a týmto sa debata uzatvára. Budeme mať návštevu.