Cestou do Paríža

Voľné pokračovanie bestselleru Pod provensalským nebom. Čerstvo rozídená Lina sa na zotavovacej dovolenke v južnom Francúzsku zoznámi so sympatickým Michalom, ktorý tam zas zavítal na rozlúčku so slobodou. Strávia spolu niekoľko dní spoznávaním krás Provensalska, ale hlavne spoznávaním sa navzájom. Láska dostane voľný priechod a nečakane pokračuje ďalším pobytom vo Francúzsku po ceste do Paríža. Malebné mestečká, zámky, záhrady a hotely prinesú nové situácie, ktoré ich dvoch nielen ešte viac zblížia, ale ponúknu aj zábavné momenty. Najmä, keď na výlete po Francúzsku budú mať spoločnosť. Ukážka DEŇ PRVÝ Prológ Keď sa ma raz moje vnúčatá opýtajú, kedy som sa cítila najšťastnejšia, tak odpoviem, že v lete, keď som spoznala ich deda. Teraz však výrazne predbieham. Nemám deti ani vnúčatá. Dokonca nie som ani vydatá. Môj päťročný vzťah stroskotal dva týždne pred svadbou. Vtedajšieho snúbenca som pristihla v posteli hneď s dvomi ženami. Vtedy sa mi zrútil svet. Môj brat a jeho žena sa obetovali a rozhodli sa stráviť „svadobnú cestu“ so mnou a pomôcť mi zaceliť zlomené srdce. V Nice, kde sme trávili tie horúce júlové dni, som však spoznala Michala. Náhodou. Vrazila som do neho, keď som vyrazila z obchodu ako buldozér, a ešte som mu za to aj vynadala. Očarila som ho tým natoľko, že ma pozval na kávu, následne na prechádzku a potom sme spolu strávili ďalšie štyri dni túlaním sa po mestách Provensalska. Michal je Slovák a bol v Nice na rozlúčke so slobodou svojho brata. Ktorý sa chystal oženiť so ženou, ktorá tri roky tvorila pár s Michalom, a dokonca spolu čakali dieťa. Ale malo toľko vrodených chýb, že sa nestihlo ani narodiť. To Michala s partnerkou rozdelilo a ona našla útechu v náručí jeho brata. Jednovaječného dvojčaťa Martina. Medzi mnou a Michalom bola od začiatku taká chémia, že bolo ťažké udržať naše vzájomné sympatie na uzde. V poslednú noc nášho krátkeho výletu autom sa nám to už nepodarilo. Respektíve podarilo sa nám zlomiť bariéru a pomilovali sme sa. Hneď trikrát a zavŕšili sme to ešte jedným milovaním ráno. Potom mal už Michal odletieť s bratom aj s kamarátmi naspäť na Slovensko a ja som mala zvyšok dovolenky stráviť tak ako jej začiatok. S bratom, so švagrinou a pri mori na pláži. Lenže Michal neodletel. Jeho zaľúbenosť bola taká silná, že sa vrátil za mnou do hotela. Teraz tu sedí predo mnou a predkladá mi návrh na ďalší výlet autom po Francúzsku. Takže, ak sa náš vzťah posunie až do vytvorenia rodiny, určite raz svojim deťom a vnúčatám poviem, že najšťastnejšie obdobie môjho života bolo leto, keď som sa zoznámila s ich dedom. 1. kapitola Srdce mi splašene bilo. Predo mnou naozaj sedel Michal. Držal ma za ruky a hľadel mi pri tom intenzívne do očí. On neodletel. Vrátil sa za mnou. Chcel byť so mnou. Postupne mi tieto kusé zistenia vyskakovali v hlave ako blikajúci maják. Stále som totiž neveriaco hľadela na muža sediaceho oproti mne. Či sa mi to celé len zdá alebo je to naozaj on. Znova sa ku mne nahol a jemne ma pobozkal. Odtiahol sa len na centimeter a potom sa znova prisal na moje pery. Väčší dôkaz svojej zhmotnenej prítomnosti mi ani nemohol dať. Vybral si dobrú formu, ako to potvrdiť. „Nestihol som sa naraňajkovať,“ pošepkal. Usmiala som sa. Pokračovali sme presne tam, kde sme skončili. Akoby sa nič medzi tým neudialo. A presne tak to malo byť. Odtiahla som sa od neho a podsunula pred neho môj tanier. „Daj si,“ ponúkla som ho. „Idem ešte dovnútra niečo zobrať.“ Zodvihla som sa z miesta a zamierila do uzavretej časti reštaurácie. Cítila som, že som od radosti takmer plávala priestorom. Nabrala som na tanier všetko, o čom som vedela, že má rád. Do druhej ruky som si vzala pohár s džúsom a vrátila som sa na terasu. Michal sedel otočený smerom k moru. Veľký kufor na kolieskach mal vedľa seba a na ňom položený pánsky slamený klobúk. Pobavilo ma to, netušila som, že niečo také má. Ale on bol presne ten typ. Či slamák, klobúk, šiltovka... Všetko mu na hlave dokonale sedelo. Položila som tanier a pohár na stôl a sadla som si na druhú stoličku. Okamžite sa na mňa usmial. Jamky mal teraz výrazné, evidentne sa ráno holil. Tvár mal úplne hladkú. A pokožku príjemne tmavú. Mala presne ten nádych, ktorý dodá len kombinácia slnka, mora a typu pigmentu. „Kedy si sa rozhodol, že sa vrátiš?“ Odhryzol si z bagety a hneď za tým si vložil do úst plátok šunky a syra. S odpoveďou si dával načas. Párkrát prežul, kým dokázal časť jedla prehltnúť. „Rozmýšľal som nad tým od chvíle, keď sme sa rozlúčili večer pred hotelom.“ Pokývala som hlavou. Súhlasne. Akoby som to presne tak isto urobila aj ja. „Celý večer bol naprd. Bol som s chalanmi a vlastne nebol. No, holt, zamilovaná hlava,“ rozhodil rukami. Mne sa tá zamilovaná hlava páčila čoraz viac. „No a na letisku sme čakali na odbavenie a vtedy mi to došlo. Prečo by som mal odísť? Keď tá, s ktorou chcem byť, je v Nice, nie na Slovensku. Zobral som si taxík a vrátil sa sem. Čakal by som tu, kým by si sa neobjavila.“ Usmiala som sa a odtrhla som si zo strapca jednu bobuľku hrozna. Vložila som si ju do úst a tentoraz som sa spokojne zasmiala ja. „Chalani ťa nepresviedčali?“ „Akože, aby som sa nevrátil?“ Prikývla som. „Myslím, že som dospelý, svojprávny a môžem si robiť, čo chcem. A...“ zdvihol ukazovák pravej ruky na zdôraznenie svojich slov, „samozrejme, že ma presviedčali. Či som prestal rozmýšľať hlavou, keď nevydržím pár dní na Slovensku bez teba,“ zaškľabil sa. „Ešte za tým číham Martinovu obavu, aby som sa stihol vrátiť do svadby.“ Mávol rukou. „Pôjdem za svedka a to je všetko. Hneď na začiatku som mu povedal, že do iných vecí okolo svadby sa vtiahnuť nedám.“ „Ako napríklad do rozlúčky so slobodou?“ „To je tradícia, ktorá musí pokračovať do posledného slobodného chlapa v partii. Ozaj,“ poobzeral sa okolo seba, „kde máš bodyguardov?“ „Vyčerpal ich môj milostný príbeh. Ešte dospávajú.“ Bola som úprimná. Prečo tajiť, že som mlčala, keď to tak nebolo? Navyše, určite aj sám tušil, že som im všetko celkom podrobne porozprávala. Jemný úsmev mu prebehol tvárou. „Som slávny.“ „Dajme tomu, že známy.“ Dojedli sme raňajky. Vrátila som sa dovnútra ešte po šálky s kávou. Terasa sa postupne zapĺňala ubytovanými hosťami. Deň sa začínal a všetci si chceli na pláži ukoristiť čo najlepšie miesto. Pritom to bolo tak jedno, veď more bolo všade rovnaké. Šípila som však za tým snahu uchmatnúť si pre seba čo najlepšie ležadlá. „Poviem na recepcii, že si zložím kufor u teba. Potrebujem si aspoň hodinku pospať. Volal som už do požičovne, to naše auto je voľné, popoludní ho budeme mať pripravené.“ „Ja som Gréta,“ predstavila sa švagriná a namiesto ponúkanej ruky Michala hneď objala a nevyzerala, že ho chce pustiť. „Aký si pekný,“ povedala a stisla ho ako mama dieťa. „Hej, a ty vydatá,“ nahol sa k nej Noro a pošepol jej to do ucha. Odtrhla sa od Michala a naďalej na neho pozerala ako na svätý obrázok. „Nevadí,“ povedala očarená a znova ho silno objala. Michal na mňa vypúlil oči. Bavil sa na nej, ale evidentne bol zaskočený jej priateľským prijatím. Len rozhodil rukami, hoci naďalej zostával v Grétinom silnom zovretí. „Si taká prítulná,“ skonštatoval, keď sa stále nezdalo, že ho chce pustiť. „Lebo sa teším za Linu,“ nedala sa znechutiť, pričom úsmev na tvári mala už konzistentný. Mierny vánok jej aj Michalovi rozfúkal vlasy. Naraz si ich uhladili za uši. Všetci sme si sadli k stolu. Kým my sme dopíjali kávu, Noro a Gréta sa pustili do jedla. „Kde sa ubytuješ?“ vyzvedala švagriná. Nespoznávala som ju. Jej nadšenie, že ho vidí zhmotneného pred sebou, bolo extrémne. „Nikde. Ešte dnes Linu unášam na ďalší výlet smer Paríž.“ „Oooooo,“ zastonala. Noro len pokrútil hlavou. „Škoda, že tu s nami nezostanete,“ dodala ešte. „Obávam sa,“ chytila som Grétu za ruku, „že v tvojej spoločnosti by som sa k nemu nedostala ja.“ „Tiež sa toho obávam,“ zasiahol znova Noro. Len krútil hlavou a radšej sa pustil do jedla. „Blbosť,“ namietala Gréta. „Mal by si tu aspoň jednu noc zostať. Paríž stojí na jednom mieste tisíc rokov, bude tam aj o deň neskôr. A my by sme ťa tiež mohli lepšie spoznať.“ Zahniezdila som sa na stoličke. Bola som už naladená na ďalší výlet po nádhernom francúzskom vidieku. Na druhej strane, išla by som aj na opustený ostrov, len aby som mohla byť s ním. Michal vytiahol z vrecka mobil, poposúval palcom na displeji kontakty a priložil si ho k uchu. O chvíľu spustil po francúzsky niekoľko viet. Bolo to preňho také prirodzené, že si ani neuvedomil, ako bez problémov okamžite prepol do cudzej reči. Gréta na neho pozerala s obdivom. „Úžasné,“ vyšlo z nej a hneď nato sa otočila ku mne. „Nechaj si ho.“ Prosebne pri tom zopla ruky. „Prosím.“ Michal sa, napriek tomu, že bol sústredený na hovor, pousmial a ukázal Gréte palec hore. S takýmto nápadom a vývinom som rada súhlasila aj ja. Páčila sa mi možnosť, že by to presne takto mohlo napokon vypáliť. Zložil a odpil si z kávy posledné hlty. Čakali sme na vysvetlenie. „Volal som do požičovne,“ vyšlo z neho. „A?“ opýtala som sa. „Vieš, my sme ti nerozumeli...“ „Zabudol som,“ zasmial sa. „Len som preložil auto na zajtra na deviatu. Takže tú jednu noc tu strávim.“ „Super,“ zatlieskala Gréta. „Je evidentné, že ste v príbuzenskom vzťahu,“ zasmial sa Michal a narážal pri tom na moje prejavy potleskom, keď som z niečoho nadšená. „Tak by si sa mal ísť zložiť s tým kufrom k nám,“ navrhol Noro zjavne zmierený s priebehom situácie. Prikývli sme. Michal aj ja sme vstali od stola a nechali Nora s Grétou pokračovať v raňajkovaní. Michal chytil kufor za rúčku a druhú ruku natiahol ku mne. Bral to tak automaticky, a mňa to stále príjemne prekvapovalo. Tak mi toto obyčajné gesto lásky chýbalo! Chytila som ho a viedla k recepcii.