Desať najväčších omylov antikapitalistov

Rainer Zitelmann skúma desať najčastejších výhrad voči kapitalizmu: kapitalizmus vedie k hladu a chudobe, rastúcej nerovnosti, zbytočnej spotrebe, ničeniu životného prostredia, zmene klímy a k vojnám. Kritici tvrdia, že tento systém uprednostňuje zisk pred ľudskosťou, vytvára dominantné monopoly a podkopáva demokraciu. Zitelmann postupne skúma každý z týchto argumentov a odhaľuje kritické chyby, ktoré ich vyvracajú. Na každé obvinenie ponúka protiargumenty a využíva množstvo historických dôkazov a faktov, ktoré otvárajú oči a dokazujú, že to nie je kapitalizmus, ktorý zlyhal, ale storočie antikapitalistických experimentov. Druhá časť knihy sa zaoberá vnímaním kapitalizmu v Európe, USA, Latinskej Amerike a Ázii a vychádza z prieskumu verejnej mienky, ktorý si špeciálne objednala spoločnosť Ipsos MORI v dvadsiatichšiestich krajinách. Jeho výsledky sa v tejto knihe zverejňujú po prvý raz. Ukážka 1.Kapitalizmus je zodpovedný za hlad a chudobu Kapitalizmu sa často kladie za vinu, že na svete sú hlad a chudoba. Čo si o tom myslíte? Podiel svetovej populácie žijúcej v chudobe sa za posledné dekády znížil, zvýšil alebo nezmenil? V roku 2016 sa v prieskume medzi 26 000 respondentmi z 24 krajín zisťovalo, aký je ich názor na absolútnu chudobu počas ostatných 20 rokov. Iba 13 percent z nich verilo, že sa miera chudoby znížila. Naopak, až 70 percent bolo presvedčených, že sa zvýšila. Takéto chybné vnímanie bolo zvlášť výrazné v priemyselných krajinách. Napríklad v Nemecku iba osem percent respondentov verilo, že sa podiel ľudí žijúcich v absolútnej chudobe vo svete znížil. Štúdia z dielne spoločnosti Ipsos MORI viedla v roku 2017 k podobným záverom. V súlade s tým iba 11 percent nemeckých respondentov bolo presvedčených, že vo svetovom meradle sa absolútna chudoba znížila, pričom v Číne si to myslelo 49 percent opýtaných. Absolútna chudoba sa definuje pomocou nákladov na kôš základných tovarov a služieb. Každý, kto nedokáže získať tento kôš tovarov, sa považuje za chudobného v „absolútnom“ vyjadrení. Pred vznikom kapitalizmu žila väčšina ľudí vo svete v extrémnej chudobe. V roku 1820 žilo v absolútnej chudobe asi 90 percent svetovej populácie. Dnes je to menej ako 10 percent. A čo je najpozoruhodnejšie, po konci komunizmu v Číne a iných krajinách v posledných desaťročiach pokles chudoby nabral také tempo, ako v žiadnej predchádzajúcej ére ľudských dejín. V roku 1981 bola absolútna miera chudoby 42,7 percenta. Do konca tisícročia klesla na 27,8 percenta a po roku 2021 sa dostala pod 10 percent. Dôležitý je práve trend, ktorý trvá desaťročia. Je pravda, že v protiklade s pôvodnými očakávaniami Svetovej banky, ktorá tieto údaje zbiera, v posledných pár rokoch chudoba vzrástla. Stalo sa tak však najmä v súvislosti s následkami globálnej pandémie Covid-19, keďže sa situácia zhoršila v krajinách, kde už bola chudoba relatívne veľká. Aj ďalšie dlhodobé trendy poskytujú dôvod na povzbudenie. Napríklad počet pracujúcich detí na svete významne klesol z 246 miliónov v roku 2000 na 160 miliónov po dvadsiatich rokoch. Pokles nastal napriek skutočnosti, že svetová populácia v rovnakom období narástla zo 6,1 miliardy na 7,8 miliardy ľudí. Ak chceme porozumieť problematike chudoby, musíme sa pozrieť do dejín. Mnoho ľudí verí, že kapitalizmus je základnou príčinou svetovej chudoby a hladu. Majú úplne nerealistický obraz o predkapitalistickej ére. Johan Norberg, ktorý napísal knihu Progress (Pokrok), bol v mladosti antikapitalistom. Priznáva, že nikdy nerozmýšľal o tom, ako ľudia žili pred priemyselnou revolúciou. „Skôr som o tom rozmýšľal ako o dnešnej exkurzii na vidiek.“ Popredná nemecká ľavicové politička Sahra Wagenknechtová v knihe Die Selbstgerechten (Pokrytecký) uvádza, že ľudia pred kapitalizmom bezpochyby žili v odriekaní, avšak tieto podmienky oslavuje za to, že prispeli k „oveľa pokojnejšiemu, k prírode vrúcnejšiemu životu, integrovanému do súdržných spoločenstiev“, čo bolo v porovnaní s kapitalizmom „pozitívne idylické“. Vo svojej známej štúdii o postavení robotníckej triedy v Anglicku Fridrich Engels opisoval pracovné podmienky raného kapitalizmu najdrastickejšími výrazmi a maľoval idylický obraz domácich pracovníkov pred tým, ako práca so strojmi a kapitalizmus prišli ruka v ruke zničiť tento prekrásny život: „Týmto spôsobom mali robotníci celkom príjemnú existenciu, viedli statočný a pokojný život v najväčšej zbožnosti a počestnosti a ich materiálne postavenie bolo tiež omnoho lepšie ako postavenie ich potomkov; nemuseli sa prepracovávať, nerobili viac, ako sa im chcelo, a jednako si zarobili na to, čo potrebovali, mali dosť času na zdravú prácu vo svojej záhrade alebo na poli, na prácu, ktorá sama osebe bola zotavením, a mohli sa okrem toho ešte zúčastňovať na rôznych zábavách a hrách svojich susedov; a všetky tieto hry s kolkami, s loptami atď. prispeli k udržaniu zdravia a posilneniu tela. Boli väčšinou silní, dobre stavaní ľudia, ktorí sa vo svojej telesnej konštrukcii ničím nelíšili od svojich roľníckych susedov. Ich deti vyrastali na voľnom, vidieckom vzduchu a ak svojim rodičom pri práci pomáhali, stávalo sa to iba tu a tam a o osem alebo dvanásťhodinovom dennom pracovnom čase nemohlo byť ani reči.“ Engels pokračuje: „Boli to ‚vážení‘ ľudia a dobrí otcovia rodín, žili mravne, lebo nemali príležitosť žiť nemravne, keďže v blízkosti neboli krčmy ani verejné domy a pretože hostinský, ku ktorému si tu a tam zašli uhasiť smäd, bol sám ‚vážený‘ muž a väčšinou aj veľkonájomca, ktorý si potrpel na dobré pivo, prísny poriadok a včasnú záverečnú hodinu. Deti si nechávali po celý deň doma a vychovávali ich k poslušnosti a bohabojnosti...“ Mladí ľudia podľa Englesa „vyrastali spolu v idylickej prostote a dôvernosti až do sobáša“. Jedinú Englesovu negatívnu poznámku nájdeme v pokračovaní: „boli duševne mŕtvi, venovali sa iba svojim malicherným, súkromným záujmom, svojim krosnám a svojej záhradka a nevedeli nič o mohutnom hnutí, ktoré hýbalo svetom. Cítili sa príjemne vo svojom pokojnom skleníkovom živote a nikdy by sa neboli bez priemyselnej revolúcie dostali z tohto, síce veľmi romantického a pohodlného, ale jednako len človeka nedôstojného života.“ Obraz, aký majú mnohí ľudia o živote v predkapitalistických časoch, sa takýmito romantizovanými zobrazeniami zmenil na nepoznanie. Pozrime sa teda objektívnejšie na predkapitalistickú dobu v rokoch a storočiach pred rokom 1820. Chudobu v žiadnom prípade nespôsobil kapitalizmus. Existovala dlhý čas a tisícročia formovala ľudské životy. Chudoba nemá príčiny – prosperita má. Známy francúzsky historik Fernand Braudel napísal jednu zo všeobecne uznávaných prác o spoločenských dejinách od 15. do 18. storočia: Civilisation matérielle, économie et capitalisme (XVe-XVIIIe siecles) (Materiálna civilizácia, ekonómia a kapitalizmus, 15.–18. storočie, v anglickom vydaní: Civilization and Capitalism, 15th-18th Century, Vol. I: The Structures of Everyday Life). V knihe uvádza, že dokonca aj v relatívne bohatej Európe existovali neustále hospodárske poklesy a hlad. Výnosy z obilnín boli také úbohé, že dve po sebe idúce zlé úrody spôsobili katastrofu.11 Aj v takom privilegovanom Francúzsku bolo v 17. storočí 11 veľkých hladomorov a 16 v nasledujúcom. Braudel podotýka, že tieto čísla sú pravdepodobne ešte príliš optimistické. V podobnej situácii boli všetky európske krajiny. Napríklad v Nemecku mestá a štáty neustále ničil hlad, jeden hladomor striedal druhý. Mnoho ľudí verí, že k hladu a chudobe viedla industrializácia a urbanizácia. Braudel píše, že ľudia na vidieku niekedy zažívali ešte väčšie utrpenie: „Roľníci žili v stave závislosti od obchodníkov, miest a šľachty, pričom vlastné zásoby takmer nemali. V prípade hladomoru nemali žiadne iné riešenie, ako odísť do mesta, kde sa zhromaždili na uliciach a žobrali... Mestá sa čoskoro museli brániť voči takýmto pravidelným nájazdom, pričom nešlo čisto o žobrákov z okolia, ale o armády chudobných často z očividne vzdialených oblastí.“ , Ak by podmienky v mestách boli vo všeobecnosti horšie ako na vidieku, nehrnuli by sa do nich milióny ľudí. Nemecký historik ekonómie Werner Plumpe píše: „To, čo vytvorilo proletariát, nebol rozvíjajúci sa obchod ani priemysel. Vznikol samostatne v dôsledku rozsiahlej a väčšinou vidieckej nezamestnanosti... V skutočnosti industrializácia pomohla veľkému počtu ľudí uniknúť nízkej štrukturálnej zamestnanosti a chudobe a prežiť vo forme pracovnej sily... Môžeme pripustiť, že kapitalizmus išiel v ústrety chudobnému obyvateľstvu, ktoré doslova nemalo čo stratiť, ale mohlo veľa získať.“ To sa, samozrejme, vzťahovalo len na ľudí, ktorí si našli zamestnanie v mestách a boli schopní pracovať. K ostatným bol osud krutý. V Paríži vždy dávali chorých a invalidov do nemocníc. Z tých, čo boli schopní pracovať, vytvárali dvojice a zapájali ich do tvrdej, odpornej a nekonečnej driny pri čistení mestskej kanalizácie. Najväčším problémom mnohých krajín bol hlad. Vo Fínsku bol veľký hladomor v rokoch 1696 až 1697. Podľa odhadov zomrela štvrtina až tretina obyvateľstva. Aj v západnej Európe ľudia žili v neľudských podmienkach. V roku 1662 burgundskí kurfirsti hlásili kráľovi: „Vo vašej provincii tohtoročný hladomor zničil viac ako desaťtisíc rodín a tretinu obyvateľov, vrátane tých z dobrých miest, donútil jesť divoké rastliny.“ Kronikár dodáva, že „niektorí jedli ľudské mäso“. Ľudská strava pozostávala z ovsenej a iných kaší a chleba z podradnej múky, ktorý sa piekol raz za jeden alebo dva mesiace, pričom bol takmer vždy plesnivý a taký tvrdý, že v niektorých oblastiach sa musel sekať sekerou. Väčšina ľudí, vrátane tých v meste, musela prežiť s denným príjmom 2 000 kalórií, z čoho sacharidy tvorili výrazne viac ako 60-percentný podiel. Typické stravovanie prestavovalo celoživotné jedenie chleba, ešte viac chleba a kaše. Spotreba chleba bola výrazne vysoká medzi vidieckym obyvateľstvom a u najnižšej vrstvy robotníckej triedy. Podľa Legranda d’Aussy v roku 1782 jedával francúzsky robotník alebo roľník 1,4 kg chleba denne, avšak „tí, čo mali k dispozícii iné jedlo, takéto množstvo nekonzumovali“. Ľudia v tých časoch boli zhrbení a nízki. Ľudské telo sa v dejinách prispôsobilo neadekvátnemu kalorickému príjmu. Angus Deaton v knihe The Great Escape (Veľkolepý únik) písal: „Malí robotníci 18. storočia boli dôsledne chytení v nutričnej pasci. Nemohli veľa zarábať, keďže boli fyzicky slabí a zároveň nemohli dostatočne jesť, keďže bez práce nemali peniaze na kúpu potravín.“Niektorí ľudia fantazírujú o harmonických predkapitalistických podmienkach, kde bol oveľa pomalší život, avšak toto spomalenie existovalo najmä v dôsledku fyzickej slabosti spôsobenej stálou podvýživou. Odhaduje sa, že pred dvesto rokmi nebolo asi 20 percent obyvateľov Anglicka alebo Francúzska vôbec schopných pracovať. „Nanajvýš mali dostatok energie na zopár hodín pomalej chôdze denne, čo väčšinu z nich odsúdilo na život žobrákov.“ V roku 1754 jeden anglický autor napísal: „Súc vzdialení bohatstvu, francúzski roľníci nemajú ani nevyhnutnú obživu; je to druh ľudí, ktorí začne upadať pred štyridsiatkou... U francúzskych robotníkov už len ich vonkajší vzhľad dokazuje chátranie ich tiel.“ V iných európskych krajinách bola situácia podobná. Braudel uvádza: „Toto sú potom fakty, ktoré vyústia do vytvorenia biologického ancien régime, o ktorom diskutujeme: počet úmrtí sa približne rovná počtu narodení, existuje vysoká úmrtnosť detí, hladomor, chronická podvýživa a hrozivé epidémie.“ V niektorých desaťročiach dokonca zomrelo viac ľudí ako sa narodilo. Majetok ľudí sa obmedzil na zopár základných vecí, čo možno vidieť na súdobých obrazoch: niekoľko stoličiek, lavička a sud slúžiaci ako stôl. A tak, ako ľudia žili, tak aj zomierali. Jedna správa z Paríža hovorí, že mŕtvych zašili do plátenných vriec, vhodili do hrobu chudoby v Clamarte – mimo hlavného mesta, a potom ich posypali nehaseným vápnom. Pohrebná procesia chudobného obsahovala „od blata ušpineného kňaza, zvon a kríž“. Takejto rozlúčke predchádzali neopísateľné podmienky v chudobinci, kde pre päť - šesťtisíc chorých ľudí bolo k dispozícii iba 1 200 postelí, takže „novo prijatý je uložený medzi umierajúceho a nejakú mŕtvolu“. Podrobným opisom skutočného života ľudí som chcel ukázať, čo znamená, keď 90 percent svetovej populácie žije v extrémnej chudobe. A v iných častiach sveta ľudia žili ešte v horších podmienkach ako v západnej Európe.